Ako to vlastne so mnou začalo?

Najskôr som bol úplne bežný mäsožravec, ako väčšina ostatných, teda všetci v mojom okolí. Len niečo v mojom vnútri mi hovorilo, že niečo nie je v poriadku. Už ako skorý pubertiak som sa niekedy hádal s mamou že nechcem to čo varí, ale chcem niečo iné. Samozrejme som ani netušil čo. Ale tradičná kuchyňa mi nechutila. Aj keď je pravda, že som si celý život vychutnával rezne, klobásy a podobné špecialitky. Vlastne doteraz nedám dopustiť na údené koleno a je úplne jedno ako je pripravené…. Aj keby bolo surové 🙂

Až prišiel deň (9.12.2011), keď som sa klasicky venoval youtubu a pozeral kadejaké  dokumenty. Nie také, čo sú bežne v telke, ale vlastne všetky iné. Dokumenty o magnetoch, o Teslovi a jeho práci, o vode, o kvantovej fyzike, Zeitgeist a všetko podobné. Úplnou náhodou som klikol na Pozemšťanov, že čo to je, či je to o mimozemšťanoch alebo o čom. Nebolo, bol to film o všetkých čo žijú na Zemi a preto sa volajú Pozemšťania. V angličtine to bolo Earthlings, ale malo to titulky, takže som sa nemusel ani prepínať do angličtiny. Začínalo to nejakým objasnením, že o čo vlastne ide a potom to prišlo. Bol to film, veľakrát natočený skrytou kamerou o tom, ako sa správame ku zvieratám. Vo veľkochovoch, na bitúnkoch, na kožušinových farmách a aj v rámci zábavy.

Vôbec to nebolo pekné, po 45 minútach som to musel stopnúť a dopozeral som to neskôr. Jednoducho sa na to nedalo pozerať. V tej chvíli som sa rozhodol, že sa na tom nechcem podieľať a skončil som s mäsom, dokonca som mal potrebu vyhodiť oba svoje kožáky z okna, ale to by zas bola škoda a pod vplyvom toho filmu som to začal brať ako neúctu a zbytočné mrhanie životom. Takže kožáky ostali v skrini a deriem ich stále. Stále tie dva pôvodné, ktoré som mal, keď som ten film videl. A už nikdy si nekúpim nič, čo by znamenalo smrť pre niekoho iného.

Áno, aj zvieratá sú nám rovnocenné, aj keď to tak z diaľky nevyzerá. Veľakrát sú ich schopnosti tak ďaleko pred našimi, že my, ako „páni tvorstva“ sme vlastne na smiech. Môžeme predsa porovnávať svoj zrak s napríklad sokolom? Alebo svoju regeneráciu s jaštericou? Prípadne našu inteligenciu s delfínmi? (to že sme ešte nepreložili ich reč neznamená, že by sme boli nad nimi. Možno sme len tak hlúpi, že na to jednoducho nemáme… ) V každej jednej našej vlastnosti existuje živočích, ktorý nás predčí, tak prečo ich pojedáme? Veríme snáď, že ich pojedaním sa ich vlastnosti vtelia do nás? Sme ako „primitívne kmene kanibalov“?

Podľa mňa nie. Preto odmietam do seba ládovať mŕtve telá. Ako som raz niekde povedal, zvieratá sú moji kamaráti a ja svojich kamarátov nejem!